Odborné kluby

Farmar je istejší ....

Farmár sa cíti istejší, keď obrába vlastnú pôdu

Poľnohospodárstvo, ktoré si ľudia dlho nevšímali, začína na seba sústreďovať pozornosť, a to nielen kvôli klesajúcemu zastúpeniu domácich potravín na pultoch. Čoraz častejšie sa objavujú ponuky na kúpu pôdy, ba aj celých družstiev. Prečo odrazu toľký záujem? "Pretože výroba a predaj potravín sa na celom svete stáva lukratívnou záležitosťou bez ohľadu na riziká plynúce z výkyvov počasia a burzových špekulácií,“ hovorí Jaromír Matoušek, šéf agrobiznisu v UniCredit Bank Slovakia, rešpektovaný poľnohospodársky ekonóm.

Ľudia dnes špekulujú, kam vložiť peniaze. Považujete investície do pôdy za bezpečne uložené peniaze?

Áno. Viaceré nezávislé analýzy ukazujú, že pôda bude hrať v budúcnosti dôležitú úlohu pre prežitie štátov i celého ľudstva. Kto má pod kontrolou pôdu, má pod kontrolou aj celý potravinový biznis. Všetci potrebujeme k svojej existencii potraviny, preto sa pôda stala priesečníkom záujmov malých i veľkých farmárov, vlastníkov i užívateľov pôdy, veľkých korporácií aj štátov. Dobre obhospodarovaná pôda je zárukou trvalo udržateľného života. Nečudo, že sa na ňu sústreďuje pozornosť kapitálu aj politiky. Aj na Slovensku.

Ak rastie apetít po pôde, je väčšia chuť predávať či nakupovať pozemky?

V súčasnosti prevažuje túžba pôdu viac nakupovať než predávať. Čím väčší je dopyt, tým viac rastie cena na strane potenciálnej ponuky. Nejde len o prirodzený ekonomický vzťah medzi dopytom a ponukou. Výmera polí je de facto obmedzená, ľudia si to uvedomujú, a to zvyšuje cenu pôdy. Vlastníci ju nechcú lacno predávať, ale na druhej strane, nemôžu cenu pôdy vyháňať do astronomických výšin. Zaujímavé je, že medzi cenou pôdy a jej kvalitou nie je priama úmera.

Kto dnes nakupuje pôdu? Medzi poľnohospodármi sa šíria informácie, že čoraz viac sú to cudzinci. Aké sú vaše poznatky?

Záujem o pôdu majú všetci. Nielen domáci poľnohospodári, ale predovšetkým slovenskí podnikatelia, ktorí zarobili peniaze v iných odvetviach a vidia ich dobré zhodnotenie v nákupe pôdy. Napokon sú tu, samozrejme, aj zahraniční investori, ktorí od konca deväťdesiatych rokov kapitálovo vstupovali do slovenských poľnohospodárskych podnikov. Sú to de iure slovenské firmy vlastnené zahraničnými spoločnosťami zo štátov Európskej únie, napríklad dánskymi, holandskými, rakúskymi či nemeckými. Tieto spoločnosti na rozdiel od cudzincov fyzických osôb, ktoré majú moratórium na nákup pôdy od vstupu Slovenska do Európskej únie ešte 1 a pol roka, mohli a môžu pôdu nakupovať.

Koľko pôdy môžu obhospodarovať poľnohospodárske podniky vlastnené zahraničným kapitálom?

Na to nedá v tejto chvíli nikto jednoznačnú a vyčerpávajúcu odpoveď. Takáto štatistika, hoci by sa zišla nielen kvôli prehľadu o predaji pôdy cudzincom, sa totiž na Slovensku nevedie. Existujú len rôzne viac či menej presné odhady.

Vaša banka roky financuje poľnohospodárske podniky. Istý prehľad o nákupoch a predajoch teda musíte mať. Čo z neho vyplýva?

Predpokladáme, že firmy so zahraničnou kapitálovou účasťou môžu obhospodarovať do 40-tisíc hektárov poľnohospodárskej pôdy, pričom môžu mať nakúpené vlastnícke podiely k parcelám na ploche okolo 25-tisíc hektárov. Z celkovej výmery poľnohospodárskej pôdy 2,4 milióna hektárov to predstavuje okolo jedného až dvoch percent pôdy.

Európu už piaty rok sužuje kríza. Povzbudzuje to slovenské firmy vlastnené cudzincami k nákupom pôdy?

Zdá sa nám, že sa ich apetít po pôde významne znížil. Pred krízou stál hektár poľnohospodárskej pôdy v Dánsku 40-tisíc eur, kým na Slovensku štartoval pri tisícke eur. To, samozrejme, lákalo k nákupom pôdy. Lenže kým v Dánsku sa dajú nakúpiť ucelené bloky pozemkov, ktoré majú jednoznačných vlastníkov, na Slovensku má jeden pozemok stovky vlastníkov často s miniatúrnou výmerou a dedičsky nevysporiadanými vzťahmi. To komplikovalo a naďalej komplikuje predaj pôdy. Medzitým sa pomery zmenili. Jednak poľnohospodárska pôda na Slovensku zdražela, keď sa hektár predáva zhruba od dvoch do štyroch tisíc eur, jednak v dôsledku poklesu cien poľnohospodárskej pôdy v Dánsku tamojšie banky zmenili svoj pohľad na zábezpeky úverov prostredníctvom pôdy. Začali znižovať úverové limity a tým zúžili priestor na ďalšie nákupy. Objavujú sa však noví investori z Rakúska a informácie o možnostiach investovať do pôdy zháňali aj záujemcovia až z Číny.

To iba podporuje špekulácie okolo obchodu s pôdou.

Akokoľvek je pôda výnimočný prírodný fenomén, je to aj tovar. A ako tovar sa stáva aj predmetom rôznych špekulácií. Nemožno samozrejme vylúčiť, že o pôdu sa interesujú zahraniční investori, ale kľúčovými sú slovenskí hráči. Práve oni nakupujú pôdu s cieľom akéhokoľvek druhu investovania. Zdôrazním, že nakupujú predovšetkým vlastnícke podiely na pôdu a predpokladajú, že v ďalšom procese pôdu scelia.

O čo ide týmto podnikateľom?

Možno rozlíšiť tri podnikateľské prúdy. Niektorí majú seriózne podnikateľské projekty a chcú na pôde hospodáriť. Iní uvažujú, že po scelení pôdu predajú so ziskom alebo ako držitelia rozhodujúceho balíka vlastníckych podielov budú mať lepšiu vyjednávaciu pozíciu pri zvyšovaní ceny nájmu za pôdy. Takéto počínanie je typické pre rentierov.

Ako na tento vývoj reagujú poľnohospodári?

Znervózňuje ich. Jedno či ide o družstvá, akciovky, eseročky alebo súkromne hospodáriacich roľníkov, všetci sa cítia ohrození. Preto sa usilujú nakúpiť časť pôdy, na ktorej hospodária. Rastie hlad po úveroch na nákup pôdy. Obchod s pôdou začali financovať banky a ministerstvo pôdohospodárstva a rozvoja vidieka pripravilo pre poľnohospodárov v spolupráci so Slovenskou záručnou a rozvojovou bankou úverovú linku Moja pôda. Trh s pôdou, akokoľvek ho komplikuje rozdrobené a nevysporiadané vlastníctvo k pozemkom, sa začína hýbať. Vec má však jeden háčik.

Aký? Pôda nie je lacná a poľnohospodárom na jej kúpu chýbajú voľné zdroje?

Presne: Voľný kapitál majú investori, ale samotným poľnohospodárskym podnikom chýbajú na nákup pôdy peniaze, preto si naň musia zobrať úver. Ide o značné sumy, ku ktorým sa možno dostať prostredníctvom dlhodobých úverov s náročným splátkovým kalendárom.

V slove náročný cítiť istú obavu. Z čoho ju máte ako človek, ktorý sa celý život pohybuje v poľnohospodárstve a bankovom sektore?

Je správne, keď sa poľnohospodári usilujú pevne usadiť na pôde, na ktorej gazdujú. Každý farmár sa cíti istejší, keď chodí po vlastnej, ako prenajatej zemi. Lenže všetci hospodári musia myslieť aj na to, ako budú financovať hospodárenie na pôde. Keď budú chcieť modernizovať svoje hospodárstva napríklad z Programu rozvoja vidieka a budú už mať požičané peniaze na nákup pôdy, nebude jednoduché získať úvery na nové stroje a splácať ich zároveň s úverom na pôdu. Preto treba byť obozretný. V tejto chvíli je to dôležitá téma pre celú agrárnu politiku.

Majú však poľnohospodári na výber?

Pokiaľ premýšľajú strategicky, musia aspoň istú ohrozenú časť pôdy v chotári, ktorý obhospodarujú, nakúpiť. Totiž ak ju nenakúpia, aj tak sa časom zvýši nájomné za pôdu a náklady farmárov tak či tak stúpnu. Situácia vo svete aj Európe ukazuje na to, že investícia do pôdy je dobrá investícia. Všetky analýzy nasvedčujú tomu, že trhy s poľnohospodár­skymi surovinami a výrobkami majú tendenciu dlhodobo rásť.

Kríza prehodnocuje vzťah k pôde a prínosom z nej. Myslíte si, že sa k hospodáreniu môžu vrátiť vlastníci pôdy, ktorí prišli o prácu vo svojich pôvodných povolaniach?

Ak má poľnohospodárstvo priniesť oživenie vidieka a poskytnúť prácu väčšiemu počtu ľudí ako v súčasnosti, malo by byť podnikateľsky viacfarebné. Ľudia si uvedomujú, že celé roky mali z prenájmu pôdy neveľký príjem. Majú dve možnosti: buď pôdu predajú, alebo začnú na nej sami hospodáriť. Nájom ich neuživí. Pre mladých ľudí to môže byť alternatíva. Ale musí to byť alternatíva efektívna a trvalo udržateľná. Nejde len o pôdu, ale aj stroje, farmy a celkový efekt z hospodárenia. Mladým treba ponúknuť komplexný program vrátane využitia fondov Európskej únie. Napriek tomu postaviť sa na vlastné nohy nebude jednoduché.

Prečo? Len preto, že ľuďom chýba základný kapitál?

Peniaze nie sú vždy ten najväčší problém. Za posledné roky klesla v spoločnosti prestíž poľnohospodárstva, čo sa medzi mládežou prejavilo poklesom záujmu o poľnohospodárske vzdelanie. Ba aj tí, čo získajú maturitu v odbore alebo vysokoškolský diplom, mieria často mimo poľnohospodárstva. Viem, o čom hovorím. Keď banka, v ktorej pracujem, chcela podporiť absolventov poľnohospodárskej univerzity smerujúcich po škole rovno na farmu, hľadali sme ich div nie ako ihlu v kope sena. V spoločnosti treba hovoriť nielen o mechanizmoch podporujúcich samotné podnikanie na pôde, ale vytvárať atmosféru, ktorá bude viac žičlivá voči poľnohospodárom.

Čochvíľa odíde z poľnohospodárstva generácia, ktorá začala pracovať ešte za socializmu. Kto príde po nej?

Najlepšie by bolo, keby podnikanie prevzala mladá generácia štyridsiatnikov a ešte mladších ľudí. Mladší a vzdelanejší zakrátko po transformácií družstiev odišli za lepšie honorovanou prácou do iných odvetví a náhrada namiesto nich prichádzala len sporadicky. Dnes sa ľudia pracujúci v poľnohospodárstve rýchlo blížia k hranici dôchodkového veku. Veľmi nezveličím, ak poviem, že zo zeleného odvetvia sa stáva strieborné. Len málo podnikom sa podarilo udržať kontinuitu, vychovať si náhradníkov. Ale začína sa to meniť!

Na čele družstiev stoja neraz manažéri, ktorí majú 65 aj viac rokov. Sú ešte schopní ťahať podniky dopredu?

Je to, samozrejme, individuálne, veď niekto je starý už v štyridsiatke a iný aj v šesťdesiatke hýri nápadmi a má silu podnikať. Na margo generácie manažérov šesťdesiatnikov by som podotkol, že ide o ojedinelé pokolenie. Je to generácia, ktorá prežila za svoj život toľko, čo nezažilo päť generácii rakúskych sedliakov. Mnohí z nich úspešne pretransformovali družstvá na družstvá podielnikov a premenili ich na výkonné moderné agrofirmy. Ale bez ohľadu na to, že v celej Európe sa posúva vek pre odchod do dôchodku, všetci sa musia obzerať po svojich nástupcoch. Roky ani najlepší hospodári nezastavia.

Nebudú sa družstvá predávať, pretože manažéri ich majetkovo ovládli, ale nemajú priamych následníkov?

Takýto vývoj sa nedá vylúčiť, pretože majoritný balík podielov väčšiny poľnohospodárskych družstiev je v rukách manažérov. Len v menšine družstiev zostalo vlastníctvo roztrieštené. Niektorí majoritní vlastníci nemajú nasledovníkov a naozaj sa snažia svoje podiely predať.

Koľko družstiev už zmenilo či v blízkej budúcnosti zmení vlastníka?

Nepoznám presné číslo, ale proces nákupu podnikov cez družstevné podielnické listy alebo podiely v obchodných spoločnostiach sa rozbehol. Možno hovoriť o desiatkach podnikov.

Už predaných?

Skôr predávaných. Precedensom sa stal predaj PD Kalná nad Hronom. Odhadujem, že na predaj môže byť 20–30 podnikov.

To je dosť.

Áno, dosť. Keď uvážime, že sa predávajú väčšie podniky, majiteľa môžu zmeniť firmy hospodáriace na ploche 30-, 40-tisíc hektárov poľnohospodár­skej pôdy.

Kto sú kupci?

Väčšinou ide o slovenských investorov.

Čo vedie slovenských podnikateľov k tomu, aby kupovali poľnohospodárske podniky?

Je to rôzne. Niektorí majú v družstvách či eseročkách pohľadávky a kapitalizujú ich prevzatím a kúpou zadlženého podniku. Iní majú voľné zdroje a vidia v poľnohospodárstve aj vzhľadom na európsku dotačnú politiku relatívne bezpečný a výnosný biznis. Prichádzajú s dobre pripravenými projektmi a rýchlo prebudovávajú predtým horšie podniky na rentabilné firmy. Zúžia štruktúru poľnohospodárskej výroby, odstrihnú sa od prevažne stratovej živočíšnej výroby, nakúpia výkonné stroje a sprofesionali­zovaný, no už menší tím pracovníkov dobre zaplatia.

Nepovedie to k tomu, že na Slovensku vzniknú prevažne veľké podniky orientujúce sa na výrobu obilnín, kukurice a olejnín, ktoré sa skoncentrujú v rukách niekoľkých vlastníkov? Môže to úplne zmeniť charakter poľnohospodárstva i krajiny ako takej.

Áno, také tendencie sa črtajú, ale možno to vytvorí aj viacfarebné podnikanie. V zásade však veľké, jednostranne na rastlinnú výrobu špecializované farmy potláčajú priority trvale udržateľného života na vidieku, nevytvárajú nové pracovné miesta. Som za to, aby štátna poľnohospodárska politika podporovala podniky, ktoré budú formovať komplexnejšiu podobu vidieka, rozvinú spoluprácu s obcami a posilnia tak ich ekonomické zázemie. Podporu treba nasmerovať predovšetkým do firiem, ktoré chcú hospodárenie na pôde diverzifikovať, majú záujem finalizovať rastlinnú, ale najmä živočíšnu výrobu a predávať produkty v regiónoch, kde pôsobia. Práve takéto firmy zamestnajú viac ľudí, vrátane mladých. Sú to menšie ovocinárske, zeleninárske či chovateľské farmy, ktoré zachovajú pôvodný roľnícky ráz slovenského vidieka. Takýto model by mohol byť trvalo udržateľným.

Vývoj sa dramaticky zrýchľuje. Tvár slovenského poľnohospodárstva a vidieka najprv zmenila kolektivizácia a po nej transformácia družstiev a privatizácia štátnych majetkov. Kam vlastne smerujeme?

Pred vyše 60 rokmi boli pre Slovensko typické malé gazdovstvá a veľkostatky, pričom hospodárstva boli organicky integrované do krajiny. Teraz je všetko inak. Šesťdesiatročná história sa nedá zmazať a odznova prepísať. Roľníctvo ako stav prestalo existovať. Hovoríme o poľnohospodároch, farmároch, ale správnejšie i presnejšie by bolo možno vravieť o podnikateľoch, manažéroch. Iste máme aj farmárov, ktorí sú manažérmi aj výkonnými pracovníkmi zároveň, ale v slovenskom poľnohospodárstve musíme vidieť aj tisíce zamestnancov. A nezabúdajme na ešte jeden významný detail. Poľnohospodárstvo už dávno nie je len vecou poľnohospodárov, ale aj ostatných vidiečanov. Všimnime si, ako sa zmenili vidiecke sídla a to ako poľnohospodárstvo vnímajú sami vidiečania. Mnohým z nich pozatvárané farmy dobytka a ošípaných vôbec nechýbajú.

Udrží si slovenské poľnohospodárstvo živočíšnu výrobu? Úplne sa prepadla výroba bravčového mäsa, v ktorom sme boli sebestační.

Veľmi by som si prial, aby Slovensko malo primeraný podiel živočíšnej výroby na celkovej poľnohospodárskej výrobe, ktorý ukazuje na pestrosť poľnohospodárskeho podnikania a využitie prírodných zdrojov. Doterajší vývoj trhu tomu však nie je veľmi naklonený.

Je trh silnejší ako želania a zámery oživiť výrobu mäsa?

Trh je silnejší ako možnosti podpory odvetvia pri splnení parametrov a podmienok Európskej únie. Aspoň nateraz. Uvidíme, aká bude po pripomienkovaní poľnohospodárskou verejnosťou konečná podoba Strednodobej koncepcie rozvoja odvetvia. Zatiaľ podniky hrajú na istotu a tou živočíšna výroba nie je. Zvýšiť vlastnú produkciu mäsa znamená obnoviť nielen farmy, ale aj mäsospracovateľské zázemie a mať istotu v predaji. Celá táto štruktúra je narušená. Tam, kde ešte držia farmy pri živote, robia tak z istého profesionálneho vzdoru. Predstavte si hospodára, ktorý roky budoval stádo kvalitných dojníc a mal by ich predať, pretože mlieko prestáva vynášať. Urobí všetko pre to, aby jeho práca nevyšla nazmar, aby čo najdlhšie udržal pracovné miesta a zabezpečil tak v dedine sociálny zmier. Dlhodobo však takýto vývoj nie je udržateľný.

Pozerajúc sa do budúcnosti ste viac optimista či pesimista?

Určite optimista. Keď sa pozrieme na hospodárenie poľnohospodárskych podnikov z bankárskeho hľadiska, na ich bilancie a výsledovky, vidno, že ich majetok rastie. Iste, želali by sme si, aby ho niektoré firmy využívali lepšie, ale dôležité je, že podniky sa dostali do pásma zisku, dokážu investovať a rozvíjať sa. Do roku 2020 príde do odvetvia prostredníctvom európskych zdrojov okolo 160 miliárd starých korún. A to je predsa obrovská suma v prepočte na hektár pôdy. Keď s ňou budeme dobre zaobchádzať, dá sa vybudovať poľnohospodárstvo, ktoré môže obstáť v konkurenčnom prostredí Európskej únie aj blízkej Ukrajiny a Ruska.

Kto bude hrať prvé husle v slovenskom poľnohospodárstve o dvadsať rokov?

Prial by som si, aby prím hrali slovenskí poľnohospodári. Aby boli silní, integrovaní a spolupracujúci medzi sebou. Aby vytvárali spoločné projekty. Tu vidím najväčšiu slabinu. Hranice v Európe sa síce stierajú, ale napriek tomu je únia zväzkom národných štátov, ktoré si zakladajú na tom, že pôdu obrábajú najmä príslušníci daného štátu. Je to správne, lebo cez pôdu a potraviny sa ľudia identifikujú so svojou krajinou. Voľný pohyb kapitálu je realitou, ale istá primeraná regulácia v podnikaní na pôde by mala byť. To však neznamená, že cudzinci u nás nebudú podnikať.

Ako napraviť chyby

EU nerieši problem

Európska únia nerieši rozvoj

Budúcnosť poľnohospodárstva sa ponesie predovšetkým v znamení doktríny Európskej únie (EÚ) na roky 2014-2020, ktorá má výrazný sociálno-spoločenský akcent a orientáciu na environmentálne ciele i rozvoj vidieka. Z pohľadu nových členských krajín však nie je spravodlivá, nepodporuje dynamické napredovanie a finančné prostriedky sústreďuje do oblastí, ktoré nie sú kľúčové vo vzťahu k riešeniu základných problémov chlebového odvetvia. Nedávno to v Nitre Jaromír Matoušek z oddelenia agrobiznisu UniCredit Bank Slovakia.

     „Stále sa diskutuje o zdrojovom zabezpečení prvého a druhého piliera spoločnej poľnohospodárskej politiky (SPP) EÚ“, uviedol J. Matoušek. „Nehovorí sa však o celkovom koncepte financovania odvetvia, ktorého ročný produkčný potenciál predstavuje asi 2 miliardy eur, pričom zdroje z prvého piliera sa budú pohybovať zhruba na úrovni 22 % tejto sumy. A to už možno označiť za nezanedbateľnú podporu prevádzkových potrieb, ale len v prípade, ak bude racionálne využitá“.

     Ako ďalej konštatoval J. Matoušek, agrosektor a subjekty, ktoré v ňom podnikajú, sa aj v nasledujúcich rokoch budú z hľadiska konkurenčnej schopnosti nachádzať v podobnom stave ako teraz. Budú mať tendenciu ďalej optimalizovať štruktúru svojej výroby a pokiaľ ide o ostatné príjmy, mali by byť na tom zrejme o niečo lepšie ako v končiacom sa programovacom období. S veľkou pravdepodobnosťou sa však nevyhnú zníženému odbytu svojich komodít, predovšetkým zo živočíšnej výroby. Pohybovať sa budú v prostredí nevybudovaných spoločných vertikál a odbytových kanálov s významným, či dokonca rozhodujúcim vplyvom. Nebude to síce pre ne nové, ale zatiaľ nič nenasvedčuje tomu, že by sa tento ich handicap mal v dohľadnej budúcnosti zásadnejšie zmeniť.

     „Rozvíjať sa bude financovanie nákupu pôdy a vlastníckych podielov“, zdôraznil J. Matoušek. „Z pohľadu bánk nepôjde o podporu špekulatívnych nákupov, ale o poskytovanie úverov existujúcim podnikom, s ktorými spolupracujú. Rozhodujúce budú primerané objemy týchto úverov tak, aby zostal priestor aj na investičné aktivity a plnenie dlhovej služby. To by však vo vzťahoch bánk a ich klientov v podnikateľskej sfére nemalo byť neriešiteľným problémom“.

     Celkový úverový rámec v chlebovom odvetví predstavuje podľa J. Matouška 330-530 miliónov eur. Znamená to, že z bánk do neho plynie zhruba toľko finančných prostriedkov ako z oboch pilierov SPP. Kapacitu slovenského agrárneho sektora na prijímanie úverov tak, aby ich bol schopný aj splácať, J. Matoušek kvantifikoval na 600-650 miliónov eur. Po roku 2013 bude dôležité, aby podniky i banky včas poznali rámce a spôsoby podpory v novom programovacom období a mohli im tak prispôsobiť svoje podnikateľské zámery i formy vzájomnej spolupráce.

     „Hoci mnoho vecí z hľadiska SPP i národných prístupov k agrárnej politike zostáva ešte otvorených, som presvedčený, že banky budú so svojimi klientmi komunikovať o ich budúcom postavení i rámcoch finančného zabezpečenia“, uzavrel svoje informácie J. Matoušek. „V spolupráci s bankami by sa mohla vytvoriť potrebná informačná a tvorivá platforma napríklad na pôde Slovenskej poľnohospodárskej a potravinárskej komory. Bude to potrebné spraviť rýchlo, pragmaticky a so znalosťou problematiky“.

Aj nová SPP je nespravodlivá

“AJ NOVÁ SPP JE NESPRAVODLIVÁ.”

Na začiatku nášho interview považujem za potrebné uviesť, že nasledujúce prezentované názory sú výhradne moje osobné. Ak sa bude niekomu zdať, že provokujem, je to správny postreh. Kariérne skúsenosti, kontinuálne štúdium a aktuálny monitoring vývoja mi tak kážu. Mám na to najmä nasledujúce dôvody.
Podoba novej SPP je zreteľným presadzovaním záujmov silnejších členov /EU-15/ s ďalšími neokoloniálnymi dopadmi. Súčasná slovenská agrárna politika nespĺňa požiadavky štátnej zvrchovanosti. Doterajšie snahy vlády o korporatívne vládnutie postrádajú v agrosektore politický konsenzus.

Aj súčasná vláda prijíma správne aj chybné rozhodnutia. Tak to bolo, je a bude. Rozhodujúce však je, aby nerobili vlády osudové chyby. Vo vidieckej a agrárnej politike SR však vlády osudové omyly opakujú. SPP je najvýznamnejšia a najsilnejšia politika EU, pôdohospodárstvo dobre funguje len tam, kde to vlády rešpektujú. Zdá sa mi, že dnes môžeme najviac urobiť pre pôdohospodárstvo tým, že sa budeme snažiť pomôcť Smeru napraviť agrárnu politiku Vlády SR správnym smerom.

1. Spoločná agrárna politika EÚ na roky 2014 – 2020 získala po júnovom zasadaní Rady ministrov už takmer definitívnu podobu, aspoň v tých najdôležitejších oblastiach. Slovenský minister pôdohospodárstva označil túto dohodu za prijateľnú pre našich poľnohospodárov. Súhlasíte s tým? Je to naozaj tak?
So záverečným hodnotením reformy SPP treba počkať na vývoj do novembra. Aj tu platí, keď nie je dohodnuté všetko, teda nie je nič definitívne a čokoľvek doteraz dohodnuté sa môže zmeniť. To, či budú naši poľnohospodári spokojní, musia povedať poľnohospodári, potravinári, lesníci a obyvatelia vidieka. Najvýznamnejšie posolstvo pre agrárne politiky národných štátov je, že SPP zostáva najvýznamnejšou a najsilnejšou spoločnou politikou EÚ. Pozitívne v novej SPP sa tiež ukazuje, že environmentálne obmedzenia, stropovanie, aktívny farmár a iné pôvodné návrhy, nebudú také tvrdé ako sa čakalo.
Na SPP sa treba pozerať z hľadiska potreby vytvárať dobré podmienky pre pôdohospodárov, aj cez širšie záujmy ako je rast produktivity sektoru, stabilita cenovo dostupnej ponuky kvalitných potravín a stále viac aj enviroment. Tieto priority SPP sa prakticky celých 50 rokov jej existencie nemenia a zostávajú platné aj pre budúcnosť. V SPP sa však nové opatrenia, priamo podporujúce tieto priority, len ťažko hľadajú.
Rozpočet EU pre roky 2014-2020 je schválený definitívne. Z neho však vyplýva, že budeme naďalej diskriminovaní, že sa neodstránil, nás znevýhodňujúci, historický nápočet nárokov na priame platby. To je nesplnená naša hlavná požiadavka v reforme SPP. Naďalej budú na spoločnom trhu cez SPP zvýhodňovaní naši konkurenti z EU-15. SPP je nespravodlivá, komplikovanejšia a byrokratickejšia.

2. Konečnú bodku za reformou SPP dá Európsky parlament. Myslíte si, že sa na jeho pôde ešte dajú dosiahnuť nejaké zásadné úpravy agrárnej politiky? Má na to EP silu, respektíve bude na to politická vôľa?

Hoci sa to nepredpokladá, je možné aj vrátiť proces schvaľovania do trialógu a možno odloženie začiatku uplatňovania novej SPP. EP prijíma rozhodnutia jednoduchou väčšinou, teda veľké štáty sa tu ľahšie presadia. Nemci podporia Francúzov ako vždy v SPP a Francúzi si ustrážia, aby ich farmári nedostali menej ako doteraz. Takto sa asi prejaví v EP politická vôľa, tak to býva pravidelne.Otvorené otázky presunu financií medzi piliermi a zastropovanie, predpokladám, že sa môžu schváliť v takej podobe ako presadzuje SR.

3. Otvorená ešte ostáva otázka presunu 25 percent medzi prvým a druhým pilierom. Slovensko sa pritom prikláňa k tomu, že tieto prostriedky sa presunú z II. do I. piliera na posilnenie priamych podpôr. Je to podľa vás správna cesta, alebo by bolo pre nás lepšie posilniť naopak druhý pilier?

Správna cesta je posilniť II. pilier z prostriedkov regionálneho rozvoja a vtedy by bolo opodstatnené urobiť presun takejto sumy do I. piliera. Túto možnosť predstavil minister pôdohospodárstva na konferencii v Nitre ako reálnu. Cez média, dňa 8. júla, minister oznámil tento presun do I. piliera akoby hotovú vec. Je pochopiteľné, že niektorí farmári to akceptujú, lebo vidia I. pilier ako vrabca v hrsti s uprednostnením pred holubom na streche.
Rozhodujúce je, či naozaj zabezpečí ministerstvo dostatočné zdroje na motiváciu pre rozvojové zámery koncepcie pre II. pilier. Inak by to bolo kontraproduktívne, veď z presunutých zdrojov do priamych platieb je možné len 15 % viazať na stimuláciu citlivých položiek, 30 % podiel presunutých peňazí by sa použil na viazanie v ekológii, čiastočne by sa z nich zobralo na stropovanie a iné podmienky pre priame platby.

4. Počas celej prípravy novej SPP sa u nás hovorilo o tom, že v prístupovej zmluve je uvedené, že po roku 2013 sa popdory u nás a v EÚ-15 vyrovnajú. Medzi roľníkmi sa to berie ako fakt, ale ešte nikto to nikdy nevidel takpovediac čierne na bielom. Ako to teda je? Je to naozaj v tej zmluve jednoznačne uvedené? A ak áno, je to aj právne záväzné?

To je dobrá otázka hlavne pre vyjednávačov a predstaviteľov SR, ktorí podmienky vyjednali a dokumenty o našom pristúpení k EÚ podpísali. Naozaj je potrebné, aby špecialisti tieto otázky riadne vydokumentovali. Nikto ale nemôže spochybňovať realitu, že priame platby z EÚ a národné doplatky sa pre poľnohospodárov SR vyplácali v prechodnom období do roku 2013. Teda prechodné obdobie je do roku 2013 skutočnosť, bez ohľadu na to, kde je to napísanéO inom prechodnom období sa nehovorí ani v súvislosti zmeny nášho nároku na priame platby z tzv. historického princípu na priemer priamych platieb v EÚ – 15 v referenčnom období /320 Eur/1 ha/. Treba ukončiť prechodnú /prístupovú/ nespravodlivosť v stanovení diskriminujúceho nízkeho nároku priamych platieb pre pristupujúce štáty v roku 2004.To sa musí urobiť z princípu, v záujme úcty k podstate a samotného zmyslu spoločenstva. Veď aj dnes platná Lisabonská zmluva je založená na hodnotách spravodlivosť, rovnosť a trvalá udržateľnosť. Súčasná nerovnosť podmienok však vylučuje možnosť trvalej udržateľnosti v diskriminovaných štátoch a je teda nespravodlivá.Principiálne ide o to že, v duchu týchto hodnôt, novo pristupujúce štáty dobromyseľne súhlasili od roku 2004 s prechodným uplatnením priamych platieb nie na rovnakom, ale na takzvanom historickom princípe. Na rovnakom princípe by sa údajne mali priame platby uplatňovať až po roku 2028. To už asi ani nebude tento nástroj fungovať a naše poľnohospodárstvo bude ovládať zahraničný kapitál.

Bohužiaľ argumentuje sa nedôstojne, oproti našej oprávnenej požiadavke na odstránenie historického princípu a pre vyrovnanie priamych platieb aj dnes. Najkrikľavejšou nepravdou je argument, že máme vyššie odbytové ceny a nižšie ceny vstupov do výroby oproti úrovni pôvodných členov EÚ. Analýzy ukazujú, že opak je pravdou.

V týchto súvislostiach sa používajú proti pôdohospodárstvu nových členov aj nové trik-argumenty, ako napríklad porovnávanie na priemer EU-27. Ale my sme predsa robili prístupové zmluvy s EU-15 /nie 27/ a my máme rokovania uzatvorené s vtedy platnými parametrami. Mali sme nádej, že sa to napraví pri tejto reforme SPP. Nestalo sa. Súčasná Vláda SR sa pridala k vládam zo začiatku transformácie, keď sa obetovalo pôdohospodárstvo údajne v mene transformácie, potom v ďalšom desaťročí v mene vstupu do EU a dnes v mene hesla Viac Európy.Naši priatelia z EÚ sú vlastenci a dobrí národohospodári, ale sú aj veľmi silní konkurenti. Ako hovorí pani Merkelová „najprv Nemecko, až potom EÚ. Odpoveď na otázku – kedy Slovensko je – len vtedy, keď sa SR presadí. Prestaňme byť naivní, buďme platní členovia EÚ, správajme sa zvrchovane, bez emócií, racionálne. V agrosektore, ako najsilnejšej spoločnej politike, to platí obzvlášť.

5. Nech už bude podobe novej SPP taká či onaká, do nášho agrárneho odvetvia pritečie za sedem rokov zhruba päť miliárd eur. A to nie je málo. Čo treba spraviť preto, aby sme tieto peniaze rozumne použili a odvetvie zrevitalizovali?

Revitalizácia vidieka, krajiny a lesného hospodárstva je robota na storočia, poľnohospodárstva na desaťročia. Dlhodobá koncepcia agrárnej politiky SR o tom, akú chceme túto národnú podstatu v budúcnosti mať, ako sa to dá dosiahnuť, čo preto urobiť a jej povýšenie na štátny záujem, sú pre úspech najdôležitejšie.
Objem peňazí z fondov EÚ pre pôdohospodárstvo je skutočne veľký. Rozhodujúce je však to, ako ich použijeme a aký objem peňazí majú naši konkurenti. Rovnako dôležité je aj to, aký objem a inštrumentárium máme my a aký majú k dispozícii naši konkurenti z národných zdrojov. Národná podpora formou štátnej pomoci je však v SR násobkami nižšia ako v okolitých štátoch. Vláda žiaľ nepočíta s nápravou tejto domácej diskriminácie našich pôdohospodárov. Tento fakt významne neguje aj účinok podpory z EÚ, lebo celý motivačný systém podpôr predpokladá synergiu národných prostriedkov a nástrojov spoločne s prostriedkami EÚ.

6. Ak opustíme naše teritórium a pozrieme sa na návrh novej SPP z globálneho pohľadu, ide o návrh, ktorý takpovediac kráča s dobou? Čo by ste na ňom vyzdvihli a naopak, čo je na ňom zlé, respektíve čo v ňom chýba?

To je široká problematika, tak sa vopred ospravedlňujem za to, že ju ťažko dostatočne v priestore tohto interview obsiahnem.
Veľkým pozitívom novej SPP je, že obhájila kontinuitu pôdohospodárstva ako najsilnejšej, najdôležitejšej spoločnej politiky EÚ. Boli a pretrvávajú predsa významné tlaky napríklad smerom oddeliť problematiku rozvoja vidieka od pôdohospodárstva a rozptýliť ju v regionálnom rozvoji. Veľmi ťažko sa odolávalo predovšetkým požiadavkám na presun financií pre iné politiky.
Ako poslanec EP som pre pripravovanú reformu SPP presadzoval taktiku dvoch krokov. Pred piatimi rokmi sme najskôr, v takzvanej zdravotnej prehliadke, analyzovali stav vtedy platnej SPP, navrhli sa úpravy a potom sa vlastne testovali reakcie na uvažované zmeny. Dnešná, mierna, podoba uplatňovaných lobistických požiadaviek, napríklad ozeleňovania, stropovania, aktívneho farmára, ale aj väčšie možnosti viazania priamych platieb na citlivé komodity a ďalšie, to potvrdzujú.

Len čiastočne sa v novej SPP darí odstrániť omyly a nedostatky doterajšej SPP a využiť ich ako príležitosti pre napredovanie. Identifikoval som ich vtedy najmä ako diskriminácia nových členských štátov, ľahostajnosť EU voči nestabilite agrárnych trhov a nízka konkurencieschopnosť agrosektoru EÚ.
Nás samozrejme najviac trápi fakt, že namiesto odstránenia diskriminácie NČŠ sa problém posunul iba do polohy zmiernenia diskriminácie, s pokračujúcimi neokoloniálnymi efektmi. Revolučné protesty vo svete za ostatné roky sú spájané s rastom cien potravín a celkovou nestabilitou a volatilitou potravinových trhov. Svetové zásoby potravín sa znižujú, rastie vplyv finančných špekulácií. Vysoké sumy agrárnych podpôr by určite mali väčší účinok pri vyššej miere viazanosti na opatrenia znižujúce náklady a zvyšujúce celkovú konkurencieschopnosť. V týchto problémových bodoch reaguje nová SPP nedostatočne.
Príprava colnej únie s USA /NAFTA/ ukazuje na vážne riziká pre agrosektor EÚ. Ide najmä o fakt, že väčšina komodít v USA sa vyrába až o tretinu lacnejšie. Na tento mimoriadne významný fakt, na škodu veci, reforma SPP vôbec nereaguje.

7. Okrem novej SPP teraz u nás rezonuje aj téma Stednodobej koncepcie rozvoja pôdohospodárstva, ktorú už schválila vláda. Vy ste aj v našich novinách pred časom uviedli, že by malo ísť o zásadný, dlhodobo platný, národohospodársky dokument, ktorý by mal váhu ústavného dokumentu. Myslíte si, že uvedená koncepcia spĺňa tieto parametre?

V tejto koncepcii sú celkom zaujímavé údaje, ktoré majú svoju hodnotu. Sú to skôr komoditné rozvojové programy. Ani zďaleka sa to však nepodobá na zásadný národohospodársky dokument, ktorým by ústavná väčšina NRSR dlhodobo fixovala agrárnu politiku SR. To však ani nebola ambícia jeho zadávateľov. Je to škoda, lebo pri sile Smeru sa to dalo dosiahnuť. Dlhodobá istota, to je to, čo agrorezort SR najviac potrebuje. Istoty sú aj volebný sľub vládnucej strany.Snažil som sa diskutovať o tejto koncepcii s viacerými odborníkmi, uvedenými ako jej spoluautori. Dávali ruky preč od tejto dikcie dokumentu. Úloha je aj podľa mňa riadne riešiteľná len celkom nanovo . Nesmieme rezignovať na pôvodný zámer.
Po definitívnom uzatvorení novej SPP bude treba vypracovať v obsahu, štruktúre a metodike podobnej zreformovanej agrárnej politike EÚ, aktuálnu národnú agrárnu politiku. Tá by vychádzala z analýz, pozitívnych a negatívnych záverov doterajších koncepcií agrárnych politík SR. Je predsa známe, že doteraz vlády mali agrárne koncepcie a to aj úspešné, vrátane koncepcie z 1. vlády premiéra Fica.
Pretože neistoty vo svete, aj vo výžive ľudstva, narastajú, treba využiť aj globálne analýzy a názory na riešenie globálnych problémov a identifikovať si možnosti SR. Veľmi naliehavé je analyzovať postupy podobných štátov EÚ pri riešení ich záujmov, najmä ochrany pôdy. Osobitne aktuálne je vysporiadať sa s pripravenou liberalizáciou trhu s mliekom a s liberalizovaným agrárnym spoločným trhom s USA.
Udržateľná intenzifikácia produkcie, do miery plného využívania agrárneho produkčného potenciálu SR, je prioritná úloha pre nás dnes aj v budúcnosti. Úspešný rozvoj historických hodnôt Slovenska, vysokého podielu vidieka, lesov a vysoké zastúpenie trvalých trávnych porastov a nadväzne vysoký podiel chovu prežúvavcov sú pre nás smerodajné imperatívy.

8. Koncepcia síce hovorí o potrebe oživiť živočíšnu výrobu či špeciálnu rastlinnú výrobu, teda odvetvia, v ktorých došlo k najväčšiemu prepadu, ale iba slová stačiť nemôžu. Aké stimuly má štát v rukách, aby podnietil záujem roľníkov (motivoval ich) o tieto odvetvia? Obsahuje ich aj táto koncepcia?

Všetky doterajšie expertné posudky najviac vyčítajú koncepcii, že nemá dostatočne rozvinutý sortiment konkrétnych nástrojov stimulujúcich účastníkov trhu k potrebnému oživeniu upadajúcej výroby. Poukazuje sa najmä na vágnosť vytýčených cien, ktoré sú ale predovšetkým produktom trhu a nie zbožným prianím vykryť vysoké výrobné náklady. Má sa takto zrejme preukázať schopnosť financovania rezortu pri minimálnej štátnej pomoci.
Štát má k dispozícii celý diapazón nástrojov hospodárskej, rozpočtovej, obchodnej, finančnej, úverovej, úrokovej, dotačnej politiky, legislatívy, diplomacie, organizačných krokov, s ktorými môže stimulovať správanie účastníkov trhu tak, aby plnili jeho zámery. Štát nesmie šetriť jedno Eur tak, že stratí dve a musí nájsť jedno Eur pre pôdohospodárstvo, kde urobí dve. Napríklad vytvorenie nového pracovného miesta v agrorezorte je lacnejšie ako v iných odvetviach. Peniaze na návratné riešenia sú, treba ich nájsť.
Ako člen EU sme síce zviazaní spoločnými postupmi pri aplikácii agrárnych politík. Ale nato máme špecialistov na zahraničných zastúpeniach, aby sme mali plynule k dispozícii informácie o tom, ako nápadito pracujú s príslušnými nástrojmi iné štáty. Málo využívame pre získavanie rozpočtových a rozpočtovo neutrálnych a mimorozpočtových zdrojov zahraničné skúsenosti a najmä svetové poradenstvo.

9. Leitmotívom koncepcie je zabezpečenie 80-percentnej sebestačnosti v produckii potravín do roku 2020. Je to reálny cieľ? Ak áno, čo by štátna exekutíva na jednej a producenti potravín na strane druhej mali pre to urobiť?

Pán minister sa na konferencii o koncepcii vyjadril, že Slovensko má optimálne využiteľný produkčný potenciál pre výživu šesť a pol milióna obyvateľov. Súhlasím, je to blízko parametrov udávaných SAPV. Bolo by pri tom aj dobré povedať, prečo 80 % a prečo do roku 2020 a s akou ďalšou perspektívou. Súhlasiť sa dá s tým, že 80 % potravinová sebestačnosť je strategicky minimálna.Čo by mali robiť pre tento cieľ producenti potravín? Nič menej a nič viac, len sa chovať tak ako ich bude agrárna politika SR motivovať. Tak sa chovajú nakoniec aj dnes. Zámery štátu na trhu potravín sa však neplnia. Ak nie sme spojní s tým, čo a ako podnikatelia robia, zlepšime ich motiváciu. No a štátna exekutíva má stanoviť zásady a nastaviť nástroje agrárnej politiky tak, aby sa producenti radi správali v smere plnenia exekutívou vytýčených cieľov. Hovorí sa tomu agrárna politika.

10. A čo sa dá robiť s obchodom či potravinárskym priemyslom, ktorí majú do plnenia tejto ambície 80-percentnej sebestačnosti tiež čo povedať? Veď bez nich sa to dosiahnuť nedá…

Budúcnosť je v spolupráci, kooperácii a integrácii, teda v multiplikácii individuálnych možností ako sa presadzovať. Nie je pritom ani rozhodujúca forma, či pôjde len o priateľskú spoluprácu, personálnu úniu, obchodné, odbytové a zásobovacie, či finančné prepojenie, organizačné, alebo právne zväzky. Bez dobromyseľnosti, racionálnosti partnerov „na jednej lodi“, napredovanie pôjde len ťažko a aj to na krátku dobu.
Bez racionálnej potravinárskej výroby to samozrejme nepôjde. Nemôžeme sa napríklad spoliehať na opätovné budovanie malých bitúnkov, či trh s mliekom cez automaty. Výroba, spracovanie a predaj potravín musia mať pestrú paletu foriem, profilovaných záujmom zákazníkov.Treba podporovať a nielen podporovať, ale aj priamo štátom organizovať národnú obchodnú sieť a integráciu prvovýroba, potraviny, obchod. Nie je rozhodujúce, kto bude hlavný integrátor. Treba motivovať pre túto myšlienku všetkých. Hoci aj s účasťou štátu. Pre poučenie si tu môžeme položiť otázku, že kde by bolo poľnohospodárstvo USA, keby boli čakali na to, ako trh vyrieši prebytky potravín? Založili štátnu firmu pre zahraničný odbyt a dnes vláda USA riadi svetovú potravinovú pomoc.
Neodkladne treba angažovať celú vládu pre plynulé rokovania s globálnymi obchodnými systémami v duchu „predsa ste neprišli na Slovensko zápasiť s vládou“. Zahraniční manažéri tomu rozumejú.

11. Ako vnímate v koncepcii načrtnuté údaje o zvyšovaní zamestnanosti v agrárnom odvetví?

Existuje tu veľké riziko, že očakávaný nárast produkcie, predpokladajúci potrebu 18 tis. nových pracovných miest, sa pri súčasnej agrárnej politike nedosiahne. Ani v minulom roku, ani v tomto roku, dokonca ani pre budúci rok sa netvoria dostatočne motivačné mechanizmy pre rast produkcie týchto, pre rast zamestnanosti kľúčových, komodít. Dokonca rastie demotivácia k ich produkcii, nezamestnanosť a klesá ich výroba.
Riziko nedosiahnutia programovaného rastu zamestnanosti je aj v tom, že sa nebilancuje prirodzený nárast produktivity práce a následný celkový pokles potreby práce v niektorých komoditách. Normatívne sa na udržanie zamestnanosti žiada asi 2,5 % medziročné tempo rastu. To znamená, že najmä v komoditách ako HD, ovce, obilniny, kukurica, olejniny a pod. sa zamestnanosť zníži. Treba tiež poukázať na aktuálny legislatívny tlak na znižovanie zamestnanosti.Keď už sa bilancuje rast zamestnanosti v prvovýrobe, bolo by potrebné argumentačne použiť bežnú metodiku EÚ na zdôraznenie národohospodárskeho významu pôdohospodárstva. Na jedno prvovýrobné pracovné miesto v pôdohospodárstve EÚ-15 sa ráta troj až štvornásobný počet pracovných miest v súvisiacich dodávateľských, odberateľských, spracovateľských, servisných a spolupracujúcich odvetviach. Tieto vznikajú len vtedy, ak vzniká pracovné miesto v prvovýrobe.
Podľa tohto kľúča sa v EÚ považuje komplex pôdohospodárstva, s 15 % za najväčšieho zamestnávateľa, pred strojárstvom a chémiou. To sú strategické parametre, hodné uznania rezortu za strategický.

12. Budú vôbec na naplnenie týchto, ale i ostatných cieľov uvedených v koncepcii, stačiť zdroje z EÚ, lebo so štátnymi prostriedkami sa v koncepcii príliš nepočíta?

Zdroje z EU na naplnenie cieľov koncepcie sú podstatné, ale ani z ďaleka nie sú dostatočné. Samozrejme bude veľmi záležať aj na tom, či a do akej miery ich dokáže exekutíva účelovo viazať pre motiváciu podnikateľov na plnenie týchto cieľov. Predovšetkým ide o motiváciu viazanými priamymi platbami a konkurencieschopnosť zvyšujúcimi podpornými opatreniami v Programe rozvoja vidieka.V koncepcii uvažované Štátne prostriedky sú celkom nedostatočné na splnenie cieľov koncepcie. Pri platnosti zásady „koľko do systému dáš, toľko z neho dostaneš“ to znamená nielen pokles produkcie, ale aj spotreby slovenských potravín. Žiaľ, pri nevyhnutnom náraste vidieckej nezamestnanosti a celkovom oslabení vidieckej ekonomiky. Veď štátny rozpočet pre tento rok sa v agrorezorte skrátil o viac Eur ako pre všetky ostatné rezorty SR spolu.
Štátna pomoc je na podporu národných rozvojových priorít, teda tých komodít, ktoré chce štát zveľaďovať. Táto je však v SR až niekoľkonásobne nižšia ako v okolitých postsocialistických štátoch a až desiatky násobne nižšia ako v Rakúsku. Tento deficit sa prehlbuje napriek tomu, že premiér ubezpečil, že podpory pôdohospodárstvu budú na úrovni okolitých štátov.Diskutovaných 25 % presúvaných financií z II. piliera rozvoja vidieka do I. piliera priamych platieb je taktiež priehľadná forma ako nedať zo štátneho rozpočtu peniaze do agrorezortu, lebo projekty II. piliera musí štát spolufinancovať. Účelovo sa zavádza verejnosť v tom, že sa posilňuje týmto spôsobom podpora poľnohospodárstva zo zdrojov EÚ.

Samozrejme, že nielen rozpočtové, ale aj rozpočtovo neutrálne, mimorozpočtové, bankové, fondové, podnikové a iné zdroje, v synergii s prostriedkami EÚ, je možné a potrebné účinne mobilizovať pre rast a zamestnanosť.

13. Je vôbec reálne, aby sme výrazne zvýšili agropotravinársku produkciu, keďže EÚ ako celok zápasí s prebytkami potravín a míňa nemalé peniaze na to, aby sa jej zbavila…

V tejto oblasti sa situácia mení veľmi dynamicky na naturálnej, ale aj na finančnej úrovni.
EU patrí k rozhodujúcim hráčom na celosvetovom trhu potravín. Ten rastie približne o desatinu každú dekádu, teda odbytové možnosti rastú. Globálna potreba potravín teda vzrástla len počas nášho členstva v EU takmer o desatinu.
Pozitívne tu tiež pôsobia posledné reformy SPP, orientujúce producentov viac na to, čo požaduje trh. Zvyšovať našu národnú produkciu potravín je reálne a objektívne potrebné aj preto, lebo intenzifikácia a rast sú podmienkou rozvoja rezortu.Pokiaľ ešte začiatkom deväťdesiatych rokov výdavky SPP na trhové opatrenia predstavovali až 90 % celého agrárneho rozpočtu EÚ, tak v súčasnosti sú tieto výdavky pod 10 %. Až tretinu z financovania trhových opatrení predstavovala refundácia vývozu nadprodukcie. Teda postupným uplatňovaním neviazanej pomoci, a tiež presúvaním pomoci na rozvoj vidieka, sa problém obchodovania s nadprodukciou potravín v EÚ posunul z dotačnej na komerčnú úroveň.Krízové situácie na trhoch potravín, najmä za ostatné roky, jednoznačne potvrdzujú neschopnosť trhu dostatočne reagovať na ročníkové vplyvy počasia na úrody plodín, ani na rastúci negatívny vplyv pôsobenia špekulatívneho kapitálu na trhu potravín. Potreba zvýšenia zásob rizikových potravinových komodít, ich prefinancovanie a iné regulačné opatrenia, je preto potrebné oproti súčasnosti posilniť.

14. Súčasné vedenie MPRV SR je pri kormidle viac než rok a nemožno mu uprieť snahu o stabilizáciu a rozvoj agrárneho odvetvia. Lenže ako ste pred časom uviedli, na to, aby boli úspešní musia nielen chcieť, ale aj môcť a vedieť? Myslíte si teda, že môžu a aj vedia?

Už skôr som uviedol, že vedenie MPRV SR má vládou veľmi limitované finančné možnosti, lebo nepožíva status prioritného, strategického odvetvia. Vlády to zdôvodňujú čudnými argumentmi.
Niekedy sa argumentuje, že agrárny rezort je financovateľný zo zdrojov EU a národné rozpočtové zdroje nepotrebuje, alebo vie bez nich prežiť. Ale Slovensko si nemôže dovoliť pôdohospodárstvo, ktoré vie prežívať, ale potrebujeme pôdohospodárstvo, ktoré vie naplno využiť krajinu pre produkciu, zamestnanosť a vidiecku ekonomiku. Potvrdzuje to aj aktuálna nedostatočná rozpočtová podpora kontra upadajúca produkcia viacerých komodít a znižovanie zamestnanosti.Práve štátna pomoc je na podporu národných rozvojových priorít, teda tých komodít, ktoré chce štát zveľaďovať. Keďže je minimálna, znamená to, že už skôr spomínané možnosti revitalizácie sektoru, ktoré by štátna pomoc na úrovni okolitých štátov umožňovala, veľmi obmedzuje možnosti vedenia rezortu dosahovať úspech v práci.Trápne sa napríklad konštatuje, že od budúceho roku nám budú zahraniční investori skupovať pôdu, ale starí členovia EU majú veľa organizačných a legislatívnych opatrení, ako tomu zabrániť. Nedávno aj náš sused Maďarsko zákonom zakázalo koncentráciu vlastníctva pôdy. Všeobecne by bolo treba posilniť možnosti plynulého získavania, triedenia, spracovania a využívania poznatkov agrárnej politiky iných, najmä susedných štátov, ČR a MR. Minimálne iniciovať riešenia rezort určite môže.
Neviem prečo ministerstvo nevyužíva viac možností politicky komunikovať s inými politickými stranami a nehľadá možnosti politického konsenzu o budúcnosti vidieka a pôdohospodárstva SR. V otvorenom strete názorov by si overili /korigovali/ svoje poznanie a zreálnili možnosti. Pochlebovanie vláde, formou korporatívneho vládnutia, nemôže mať dobrý koniec.
Možnosť venovať sa viac, strategickým, finančno-obchodným a ďalším skôr vymenovaným otázkam, by sa určite dala umocniť aj zásadným delegovaním zodpovednosti a právomoci na rezortné inštitúcie, zo zákona zodpovedné za jednotlivé oblasti a činnosti. Napríklad ŠVPS je schopná samostatne pracovať, čo by posilnilo možnosti ministerstva zamerať úsilie na prorastové priority.
Pokiaľ ide o to, či vedenie MPRV vie dosť na to, aby bolo úspešné, by sa mohlo správne hodnotiť cez konkrétne výsledky ich práce. Takto však Vaša otázka nestojí. Úprimne povedané, to nevidím tak, že by nedostatky práce vedenia spôsobovala slabá všeobecná vedomostná úroveň jeho členov.
Ak zostaneme v rovine chcieť-môcť-vedieť, tak potom platí efekt reťaze, keď najslabší článok určuje jej celkovú silu. Teda vedieť identifikovať priority, nachádzať možnosti a chcieť ich húževnato presadzovať. Vedenie ministerstva by mohlo viac využívať rezortné a zahraničné národohospodárske, vedecké a úspešné podnikateľské skúsenosti v reálnom čase, čo by mohlo významne posilniť vedomosti o možnostiach a usmerniť jeho chcenie.
Niekedy sa zdá, že jednotliví členovia vedenia vedia veľa, z rôznych zdrojov a rôzne to interpretujú. Bolo by preto určite veľmi efektívne, keby existoval funkčnejší spôsob výmeny vzájomného poznania a koordinácia deklarovania navonok. Existuje napríklad osvedčený režim vedecko-technickej rady, zložená z predstaviteľov rezortu, ale aj z praktických a teoretických odborníkov.

Zverejnené v upravenej podobe pod názvom: AJ NOVÁ SPP JE NESPRAVODLIVÁ, Lettrich Roman, Roľnícke noviny, 18.07.2013